Človek a rieka

posted in: Nezaradené | 0

Zobudil som sa s jemne štiplavou pachuťou na jazyku, bol to v celku zvláštny pocit. Po troch dňoch neustáleho dažďa presvital na oblohe úzky, jemne ružovkastý pás naznačujúci vychádzajúce slnko. Napriek všetkému to so mnou však nič neurobilo. Možno som mal len príliš veľké očakávania a v podstate priraďovať nejaké významy cyklicky sa opakujúcim udalostiam je poriadne naivné.

Posledné dni sú akési zvláštne, mám rád jeseň, no zároveň z nej mám aj dosť zmiešané pocity. Ako vie byť vo svojej pestrosti krásna, tak predznamenáva zánik. Hrejivé farby listov, ktoré mám tak rád, sú, aj keď to znie akokoľvek depresívne, znakom umierania. Na druhej strane zánik predznamenáva zrod nového života.

Aj my ľudia sa rodíme, hmm… teda, nemyslím tým narodenie, ale skôr prerod, menia sa nám črty, ako fyzické, tak aj povahové. Prirodzene nie nejako veľmi výrazne, ale všetko, každá stopa, ktorú v nás zanechávajú predošlé dni, nás postupne formuje. Tak, ako keď sochár hnetie hlinu z ktorej bude socha, každý jeden stisk prstov v nej, aj keď zahladený a pod povrchom, je cítiteľný. Alebo, ako kemienky v rieke, meniace sa na štrk, piesok… smerujúci do mora. Neustály proces. Niektoré sú konečné, socha ostane sochou, aj keď je v nej toľko z človeka, ktorý ju vytvoril. Rieka sa mení dramatickejšie. Otesáva skaly, zarezáva sa do nich. Pomaličky, ale neustále.

Ako vie byť človek zviazaný v nenaplnenej láske, tak sme my zviazali naše rieky. Vytýčili sme im korytá, obkolesili ich betónom, zastavili prúd. Tak ako človek bez naplnených citov postupne chradne, umiera, tak isto aj rieka… umiera. A verím, že ak sme my ľudia rozumní, tak to nedovolíme. Ako vieme byť súcitní k sebe samým, tak isto by sme sa mali správať ku všetkému okolo nás, aj k riekam.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *