Posledných 7 percent …

posted in: Nezaradené | 0

Otvorím oči, vonku je hmlistá noc, pozriem na čas a zisťujem, že sú štyri hodiny ráno. To sa dalo čakať. Doma chodím spávať neskoro v noci. Avšak na rybách, keď už o siedmej skončil lov (nerád lovím po tme), spravil som si nákup, niečo uvaril, zjedol a o deviatej som zaspal. Sedem hodín spánku je na moje pomery naozaj dosť. Snažím sa opať zaspať, ale viem, že to je márne. Svitať začne o vyše dve hodiny. Po tme sa mi prechádzať veľmi nechce. Spln bol síce pred týždňom, no mesiac stále výrazne osvetluje nočnú oblohu. Je to pekný pohľad, strmé kopce čiastočne zahalené hmlou a medzi vrcholkami smrekov difúzne svietiaci mesiac.

Svieti tak isto ako pred stovkami rokov, akoby sa nič nezmenilo. Rozmýšľam, čo idem robiť, už zo zvyku pozriem čo sa udialo vo svete a na sociálnych sieťach. V podstate zase to isté. Pozriem počasie, stav hladiny riek, aspoň ten vypadá dobre, po včerajčom extréme, keď hladinu zdvihli o štyridsať centimetrov a voda mala farbu bielej kávy, je zase spať na minime. Skontrolujem opať čas, ten akoby zastal. Poznáte to, keď chcete, aby plynul vlečie sa a opačne.

Na druhej strane má to čosi do seba, ten kľud okolo. Občas v diaľke začuť vlak, niečo zašuští v neďalekom lese. Takto vydržím so svojimi myšlienkami ďalšiu pol hodinu, no nič pustím si hudbu a premýšľam.

Niekedy si pripadám, že sme sa tak oddelili od toho čo sme, že už ani nevieme aké sú naše potreby. Často si iba tak sadnem na breh rieky a pozerám ako pomaly plynie. Premýšľam, prečo chceme viac, ako skutočne potrebujeme. Sme zviazaní takým množstvom nezmyselných zásad, potrieb. Nerád som v pozícii toho čo moralizuje a omnoho radšej by som riešil, aké je všetko skvelé. Divoké rieky v nekončiacich lesoch plné rýb. No naše rieky už majú k divokosti poriadne ďaleko a plné rýb taktiež vonkoncom nie sú.

Naše ja sme povýšili nad všetko, a jediné na čom nám v skutočnosti záleží je iba prvoplánový pôžitok akýsi falošný pocit uznania.

Pôvodne som chcel celý koncept projektu FLY DON’T DIE držať skôr v zážitkovej rovine, no čím ďalej, tým viac som presvedčený, že takých projektov a pisateľov je na mraky. Nespisovný, avšak trefný výraz. Isteže, dobre napísané príbehy, respektíve zážitkové čítanie je príťažlivé a všetci to máme radi. No ak to má byť tak, tak hlavne musíme pre to niečo urobiť, aby bolo o čom písať. Ja tú potrebu mám a urobím všetko pre to, aby to tak bolo.

A tomu verte, že urobím, možno to bude trochu trvať, keďže to je voľnočasový projekt, no po minulom článku som bol veľmi pozitívne prekvapený rekciou ľudí. Dostal som naozaj veľa správ a veľa ľudí chce pomôcť. Vlastne sa tomu ani nečudujem, každý, kto sa okolo našich vôd pohybuje cíti ten úpadok. Cíti, že je najvyšší čas a už sa nedajú zatvárať oči. O tom, ako nám príroda mizne pred očami počúvame zo všetkých strán. Za posledné roky sa z tejto okrajovej témy stáva téma prioritná a už aj na Slovensku si to ľudia začínajú uvedomovať.

Na druhej strane som si vedomý, že to bude ťažké, tu už ani nepojde iba o nejaký tlak, budeme musieť zasiahnuť naozaj širokú verejnosť. Nemôže to byť iba o petíciach, treba to celé učesať tak, aby z toho vznikol jednoliaty ucelený koncept.

Budem rád, keď sa do toho zapoja aj ochranári a uvedomia si že to nie je len o tom čo vidíme, že ponížia svoje egá a úzke okruhy záujmov. Podľa najnovšej správy WWF a ďalších piatich organizácií za necelé polstoročie ubudlo v Európe až 93 percent populácii sladkovodných migrujúcich rýb. Tu už vlastne nie je úbytok, to je genocída a kričí to po razantných krokoch!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *