Návrat

posted in: Nezaradené | 0

Pre mnohých je to možno nepochopiteľné, v najlepšom kaprárskom období sa začne venovať muškáreniu. Prečo? Tých pohnútok je mnoho, no to rozhodnute, spočiatku rozpačité, každopádne vo svojom vnútri som cítil jeho správnosť, bolo to najlepšie, čo som mohol urobiť.


Po rokoch sedím pri muškárskom zveráku a viažem. Pustím si hudbu a cítim sa tak akosi zvlášte, ale veľmi príjemne. Možno stárnem, no akoby som mal opať pätnásť. Všetky tie spomienky, na potok pri ktorom som trávil každý víkend. Tatranské túry s rodičmi, kedy na ryby síce nebol čas, ale obklopený horami, pstruhovými potokmi, som otáčal kamene, sledoval hmyz, rojace sa podenky, ťažkopádne, no krásne potočníky, sem tam pošvatky.


Vyznieva to sentimentálne, potok kde som v detstve naháňal pstruhy už ani potokom nie je, pstruhy tam nežijú, pritom vtedy akoby tam boli od nepamati a navždy, svet sa mení… . Ale ako? Mení sa naozaj tak, že to čo, sme milovali stratíme? Neexistuje záchrana? Čím ďalej tým viac cítim vôňu trávy, pŕhlavy a vidím zbierajúce pstruhy. Je to malá tragédia, že už nežijú, žiadne potomstvo mať nebudú. Koniec!


Sedím pri zveráku a som šťastný, no zároveň cítim potrebu meniť veci. Nie je možné, aby sme robili tie isté chyby neustále dookola, avšak ešte s horšími dopadmi. Zisk jednotlivca sa stal modlou. Kruh sa neuzavrel, ale otvoril. Divoké populácie zväčša nahrádzame tak neumne, že si s tým už ani príroda nevie poradiť.


Pomaly prehodnocujem priority, a okrem objavovania veľkých pstruhov, pekných miest, cítim potrebu niečo urobiť. Bude to dlhá cesta, ale ja mám také cesty rád, najradšej.


Viete, rybárčim od detstva, ako každý som si prešiel asi všetkým, a tak to bolo správne. Chytal som na potoku jalce a pstruhy, na rieke mreny a pleskáče, na jazerách kapre na boilies a šťuky na prívlač. No neviem prečo som bol vždy srdcom muškár, bolo to pre mňa všetkým. Komická predstava na to že som vyrastal v Bratislave. Viazal som a viazal, hmyz som mal naštudovaný naozaj dobre, pretože, keď sa do niečoho pustím tak to hraničí s posadnutosťou.


Prečítané encyklopédie, odpílená rúčka na vláčke pri mojich pokusoch prerobiť ju na muškárku. Kopy peria z nájdených uhynutých vtákov, srsti zo všetkého čo som našiel, viete si to predstaviť rodičia mali zo mňa ohromnú radosť, no napriek tomu ma v tom podporovali.


Rád sa púšťam do zdanlivo nemožného, nemožné napríklad bolo presadiť sa ako kaprár na anglickej scéne, viem my slováci nemáme radi samochválu, no ja rád pracujem s faktami.


Teraz si mnohí moji priatelia klepú na hlavu prečo chcem skončiť, je to tažké vysvetliť, proste to tak cítim, chceme hory, rieky, podenky, kľud. Z lovu kaprov sa stala mašinéria, všetci sa pretekajú, a to krásne na tom sa niekde vytratilo… . Nie neutekám ale vždy som bol tej zásady, že budem robiť veci pre môj pocit, nie pre očakávania druhých. A som spať, tam kde som začal, asi to tak malo byť.


Mimo osvety a možností ako pomáhať našim už takmer vyrybneným riekam, chcem cestovať, nie chcem chceme. Pretože manželka bola mojím rozhodnutím nadšená. Mal som v živote to štastie, že veci cítime rovnako a hlavy máme plné plánov.


Teraz v zime sa chcem pustiť do prerábky minivanu, aby sme mohli cestovať a spať v horách. To je to, čo nám bytostne chýbalo. Preto vzniká aj tento blog.


Bude to o cestách, rybách ale aj o ekológii. O bežnom živote, v tom našom ponímaní. O učení sa na vlastných chybách, pretože tie nás najviac naučia. No skúsme sa prosím na svojích chybách neučiť na prírode. Tam to vieme odpozorovať od iných krajín kde sa poučili a naprávajú čo sa dá.


Sedím pri zveráku, manželke ukazujem ako sa viaže olivová podenka a som šťastný.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *