Ciele ?

posted in: Nezaradené | 0

Je ráno, takéto rána sú pre mňa vždy iné, síce ešte premýšľam nad tým čo som dokončil a čo budem musieť urobiť, keď sa vrátim, no pomaličky sa to s meniacou sa scenériou zo mňa vytráca.

Nížiny pomaly striedajú vrchy, otvárajú sa scenérie a ja počas cesty uvažujem, na ktorý úsek rieky sa vybrať. Občas mám tendenciu skĺznuť k stereotypným riešeniam, ktoré si neskôr vyčítam. Každý máme to svoje…

No potom príde obrat, keď veci mením, tak to vo mne musí najprv dozrieť. Musím sa s tou myšlienkou stotožniť, presvedčiť sa o jej správnosti. Aj vy vediete neustále vnútorný dialóg? Vynárajú sa vám obrazy z minulosti, ktoré vám navodzuju určité asociácie? Mne sa to v poslednom čase stáva dosť často. Vidím mesto kde som vyrastal, zaujímavé na tom je ,že tie predstavy sú skôr nostalgické, no zároveň akési zidealizovane snové, doplnené o hrejivé svetlo a detskú resp. mladícku bezstarostnosť. Sú príjemné, zobrazujú sa mi miesta, ktoré som mal rád, detské ihrisko, Palisády, Ahoj, Devínska Kobyla a potom v kontraste k tomu obrazy z víkendov na strednom Slovensku, pri potoku v Štiavnických vrchoch, v lesoch.

Trochu som odbočil od témy, no vlastne až tak veľmi nie. Všetky tieto predstavy mi pomáhajú. V čom? V presvedčení, že sa už nepotrebujem štylizovať do nejakej role. Nepotrebujem byť najlepší a chcem iba robiť veci tak, ako ich cítim. Aj keď priznám sa, že niekedy mužské ego a rácio má ešte prevahu.

Ako sa to týka muškárenia? Lov na umelú mušku vás pohltí, stane sa z toho istá forma posadnutosti. Vidíte rieky a chcete vedieť čo sa v nich skrýva. Chcete chytiť najvačšieho pstruha, ktorý tam žije. Nasávať vôňu hôr a …. proste tú atmosféru okolo toho. A práve to ma privádza k tým detským reminiscenciám. Vtedy malý potok bol neuveriteľne tajomný, predstavoval som si starých pstruhov, ktoré tam roky žijú úplne skryté. A v chlapčenských pedstavách tie pstruhy boli ozrutné.

Tajomné stvorenia, nikdy nepozorované no predsa tam museli byť. Zvláštne na tom je, že vlastne tam v podstate aj boli. Na to, že to bol potok, ktorý som preskočil pár skokmi po okrúhliakoch, bol neskutočne úživný. Ukrytý v doline medzi Štiavnickými vrchmi a lúkami. Tie mračná hmyzu, podeniek, potočníkov, pošvatiek. Lúky plné lúčnych koníkov a cvrčkov. A v každej tôni stovky drobných čereblí a hrúzov.

A aby som premostil do súčasnosti, takéto predstavy mám stále, stále si predstavujem a tvorím obarzy o obrovských pstruhoch. Tak ako si dáva človek ciele v bežnom živote, tak si ich dáva aj pri svojich hobby, vášni ,alebo ako to nazvať. Nie už nie sú také nútené, silené, v tom zmysle, že musím. Iba sa proste snažím vedieť a robiť maximum pre to, aby som ich dosiahol, aj keď pre niekoho to je iste malicherné, mna osobne to teší. Nesplním ho teraz, nevadí mám motiváciu do budúcna. Preto sú tie ciele niekedy poriadne premrštené. Vyrástol som z toho, že keď sa niečo nepodarí, tak ma to zlomí. Lámu ma iné veci, možno. Ale toto nie.

Ľudia sa menia, krajina sa mení, vy sa meníte. Tak ako aj ten potok už ani netečie, a ako som už dávnejšie spomínal, ani pstruhy v ňom nežijú, tak aj vy ste iný, ako pred pár rokmi. Nesieme si zo sebou sny a predstavy, aj keď sú ohlodané dennou rutinou, životom, stále sú dostatočne pekné na to, aby sa za nimi oplatilo ísť.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *